Dnes je to 75 let co se v Terezinskem ghettu narodil FEDOR GÁL. Zde je text který jsem o něm napsal před 3 lety do jeho životopisni knihy od Karla Sudora:
„Zdravý, mladý a dynamický“.
Od doby, čo sa stal z Fedora žižkovák, trávim v jeho oblubenej krčme „U vystřeleného oka“ pomerne dosť času. Pokial si nedáme obed na Malej strane, tak tam vyrážam asi raz týždenně a po práci. Boli doby, keď sme sa schádzali už ráno. Naše raňajky v nebušickej krčme „U žabáka“ (tlačenka tam stojí 25 kč), obvykle končili až po obede. Nad plzničkou a tulamorkou sme sa smiali zo života a viedli „múdre“ reči o tom, čo sme práve čítali a zaživali. Popravde, šlo skor o novinky z mojho života, než z jeho, pretože on sám o sebe až tak rád nevypráva. Otázku „jako sa máš?“ odbíva už dvadsat rokov odpovedou „som mladý, zdravý a dynamický“. Na druhú stranu však nikdy nie je falošný ani strojený. Člověk si tak može vždy byť istý, že si naozaj myslí, to, čo hovorí. Zoznámili sme sa v jednej pražskej krčme (ako inak) v dobe, keď mu bolo o niečo menej rokov ako je mne teraz. Stál pri mne skor ako všetky moje manželky a deti, primäl ma k písaniu, pomohol mi objaviť zmysel skutočnej pomoci a dal mi niekolko životných rád, z ktorých sa niektoré dali aj použiť. Jeho biela hlava slúži ako maják múdrosti a dobrej nálady v oceáne mojej blbosti a malomyselnosti.
„U vystřelému oka“ je zase veselo. Fedorova hlava svieti v hlúčku chlapov, ktorým so záujmom načúva, akokeby ich aj poznal. Na obligátnu otázku ako sa má zase odpovie podla svojho zvyku. Zapálime si cigaretu, fajku a oddychujeme. Pripadá mi dnes večer viac unavený ako inokedy. Moje príhody s poslednými láskami ho moc nezaujmú, a ani nemá pre mna svoje obvyklé morálne posolstvo. Mám pocit, že sa niečím trápi. Tuším nejakú krivdu, ale rešpektujem jeho bytostnú nechuť na čokolvek a kohokolvek si sťažovať. Po chvíli mlčania nedokážem odolať tomu, aby som nezneužil svoju profesiu a nevytiahol z neho aj to, čo nechce. Dozvedám sa, že v našom oblubenom časopise publikovali článok, ktorý zle napadá divadelnú inscenáciu o príbehu romského dievčatka Natálky. Je to príbeh pokusu fyzickej likvidácie romskej rodiny na severe Moravy, ktorý sa odohral pred siedmimi rokmi. Je to náš spoločný príbeh. Obaja vieme, že zverejňovanie ich pohnutého osudu si rodina priala, aby slúžil ako memento minulým a budúcim ľudským tragédiám.
Utrpenie a pomoc bezbranným je Fedorova celoživotná téma, ale aj problém. Problém, ktorý si berie osobne, vrátane pocitu zodpovednosti a viny. „Serú“ ho útoky zo strany tých, o ktorých si myslel, že sú ním na stejnej lodi. Nedá mu spať, že niektorí z jeho priatelov šíria strach a nenávisť k utečencom. Nechápe, ako može niekto, kto odsuzuje holokaust, zároveň odmietať pomoc hladujúcim a týraným ľuďom, ktorí sú uväznení pár kilometrov za našimi hranicami. Snažím sa ho ukľudniť „učeným“ výkladom o ľudskej povahe a psychike. Po pár pivách a malých panákoch sa zdá, že stav sveta je trochu znesitelnejší, než na začiatku. Blíži sa deviata hodina a dávame si posledného panáka v živote. Moj svedomitý priatel sa ponáhla za manželkou, aby nebola doma príliš dlho sama.
Na autobusovej zastávke mi prednesie pamatná slová:
Peťko život je krásny. Len niektorí ludia sú kokoti.
Smejeme sa na celý Žižkov.
A prosím ťa, a nezabudni ma citovať.
Nezabúdam. Vela štastia!
2.5.2017